Tento rok sa naplno začal odkrývať náš potenciál a s ním pribúdalo aj práce ako na kostole. V júni či júly som stonala, že máme už 3tí mesiac Vianoce, ale ako bude vyzerať vianočný nápor v novembri, o tom som nemala šajnu. Mala som ale takého tušáka, že asi predsa sa v tej práci, do ktorej som nastúpila v apríli, moc dlho nezdržím.
Mala som také plány, že keď bude voľnejšie – na jeseň, tak začnem písať aj tie blogy, spracujem fotky z Álp, kde sme boli v auguste, ale všetko išlo tak rýchlo, že som sa k tomu dostala až teraz medzi sviatkami.
Každý tak nejak očakáva, že na Vianoce tieto termo veci ľudia kupujú, ale že až toľko a toľkí, s tým rozbiehajúca firma nie že nepočíta, ale nevie čísla veľmi predvídať vopred. Navyše, keď sú tu tie výrobné ruky zatiaľ len dve, nečakaný úspech môže dopadnúť aj katastrofou. Rozmýšľala som, komu budem nosiť robotu, či “svokre”, alebo kamoškinej kamoške, keďže sestra sa vrátila po materskej do práce. Nakoniec som zistila, že vyhradiť si čas na zaúčanie v novembri fakt nie je dobrý nápad :). Nehovoriac o tom, že by som to musela strihať aj tak ja a ukončovať tiež, lebo priemyselný cover lock nemá doma nikto.
Materiál na zimnú sezónu som začala kupovať už v auguste. Tie vločky – tie keď som videla, to bola láska na prvý pohľad 🙂
Potom som doobjednala ešte ďalšie prevedenie, nech si dámy majú z čoho vyberať.
V septembri som si myslela, že zásoby už mám vyriešené aj na Vianoce. Opäť som mala veľmi nízke ambície. Zásoby jednofarebných a tenkých merino úpletov sa minuli ešte v októbri. Našťastie mám relatívne flexibilných dodávateľov a keď objednám, do týždňa to tu je, z Fínska asi do 14 dní.
Koncom októbra sme sa zabávali ešte prefocovaním produktov. Deň pred tým som ani nezaspala. Divné. Nebola som ani pred objektívom, ani za ním. Bola to taká premiéra v jeden pondelok, kedy treba doniesť veci, zohnať ľudí a opravný termín nie je. Sledovala som to pekne z opodiaľ a kochala sa konečne tým, že som to videla takto pekne pokope 3D asi prvý krát v živote.
Aj tu sme sa zase niečo naučili, napríklad, že treba nosiť gél, lebo vlasy si robia čo chcú a nikomu sa nechce ich dodatočne retušovať. Alebo že občas zabudne model Firo dať dole tričko a tak prvá sada boxeriek nebola podľa očakávaní. Alebo že na fotke dámskych spodkov má modelka na rukách rukávy, ktoré tam byť nemali. Mali na sebe iba to, čo som im povedala, že majú mať. Občas niečo navyše, keď som nepovedala, čo má isť dole. Návštevník e-shopu našťastie nevie, čo tam byť malo a čo nie. Teda až do tohto momentu.
V deň fotenia u nás zaparkoval aj nový priemyselný overlock. Má nesporne veľa výhod. Konečne som pri šití mohla počúvať aj hudbu a deň bol hneď krajší. Ale dôvod, pre ktorý sme upgrade-li náš hardware bol predovšetkým ten, že tento vie makať vkuse aj 12 hodín, 30 dní bez toho aby sa zavaril motor. A to bolo pri počte vianočných objednávok dôležité.
V jedno pekné novembrové ráno ma zobudil kuriér, že má zásielku. Tak som sa vytrepala pred bránu, mala som toho naobjednávaného viac, tak som rozmýšľala, čo to asi môže byť. Až keď som videla 60-metrovú rolku ultrahladkého úpletu z Talianska, ktorý som si dala vyrobiť pred 3 mesiacmi, hneď mi očká zajasali. V praxi to znamenalo, photo shooting číslo dva.
Našťastie sme už vedeli, na čo nesmieme zabudnúť a pri tejto príležitosti sa nafotili aj dokúpené farby, či tie nešťastné boxerky. Spomínané ultrahladké tričko nájdete v e-shope ako Kriváň a dámska verzia je Poľana. Dokonca aj zákazník háklivý na pichanie merino vlny toto tričko prijal dobre a objednal si ďalší kus.
Spravili sme si cestu do Brna, ktorá bola naplánovaná už od leta, tak sme boli pozrieť niektorých našich dodávateľov. Dodávateľ hardwaru je Strima, na ktorých sme narazili na internete nejakou náhodou, ale tuším to bol práve fakt, že pošlú stroj zmontovaný a nastavený na palete. Čo človeku, ktorý to chce zapojiť do elektriny a o 10 minút šiť, náramne vyhovuje. Vo výrobe, kde je strojov xyz na to majú svojho technika. Ja na to mám Tomáša, ktorý sa o tom už naučil toľko, že si robil srandu, že to bude ponúkať aj iným firmám ako som ja 🙂
Takže sa šilo ako po masle. Večer som chodila na poštu, cestou vyzdvihla Tomáša z práce. Balíkov nebolo zas tak veľa, za to ľudia kupovali často darčeky celej rodine, nie len sebe. Našťastie aj on, ako predavač v Treklande, chodil do práce aj v sobotu/nedeľu, takže sme nemali dilemu, kam pôjdeme cez víkend a či môžeme vôbec niekam vypadnúť, pretože odpoveď bola, že každý ide do svojej práce. V januári si to vynahradíme. Našťastie počasie na horách bolo dosť oničom, takže sme ani nemali moc čo závidieť.
Od čias keď som pracovala na supporte v HP, začala som piť kávu. Tieto Vianoce som pila tak 2 kávy denne. Pre istotu len tie 2. Občas som si dopriala aj ten koláčik ako vykúpenie. Práve pri tejto káve mi prišiel zaujímavý e-mail z Dánska. Veľmi som sa tomu potešila. Dnes viem, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a takých e-mailov príde ešte veľa. Nebudem písať, čo tam bolo, to by bol príbeh na ďalšie minimálne dve kávy a dnes som už jednu ráno mala 🙂
A tak som šila, šila, šila.
Jedným z hesiel mesiaca bolo ušiť a neprešiť si prsty, nemať autonehodu a neochorieť.
Začínala som už cítiť zodpovednosť za všetky tie darčeky. Všetko to držalo pohromade a padalo iba na mne. Keď si predstavím, koľko ľudí si našlo pod stromčekom darček, ktorý prešiel mojimi rukami, je to až mrazivé.
Strihala som vždy podľa typov a farieb, robila si kôpky, zošívala po dávkach podľa farieb. Čím viac som mala roboty, tým som bola zázračne efektívnejšia. Nejako sa vo mne naštartoval ten mechanizmus zodpovednosti, že tí ľudia naozaj počítajú s tým, že to budú mať pod stromom. Občas preto trvalo dlhšie, kým som niektoré veľké objednávky skompletizovala. Zákazníci boli ale ukážkoví. Väčšina si poobjednávala v predstihu, niektorí mi dokonca navrhli, že to nie je pod stromček a kľudne si počkajú aj po sviatkoch, keď mám toho veľa. Ako sa hovorí, “Keď nevládzeš, pridaj!”
Začiatkom decembra som rozmýšľala, kedy uzavriem objednávanie. Počítala som si na dni počty kusov, ktoré som schopná ušiť. Situácia sa viacmenej vyriešila sama tým, že veľa farieb sa minulo už na začiatku decembra a dodávatelia boli tiež vypredaní. Takže nastal relatívny kľud. Už som to nemala ako ovplyvniť. Roboty bolo stále veľa, ale aspoň som dovidela na koniec 🙂
Vyšlo to vlastne úplne perfektne, mala som viac šťastia ako “rozumu”. Takto dokonale by som to nikdy nenaplánovala. Vlastne, keď to porovnám s tým júnom a júlom, kedy som ešte chodila do práce a šila som po večeroch do noci, tak mám pocit, že som sa teraz flákala aj keď som šila 5 – krát toľko.
Vianočný nápor končil chvíľu po Mikulášovi.
Posledné vianočné objednávky som expedovala 17.-18.12.2016, takže nebol ani stres, či to príde, času bol dostatok. Slovenská pošta prekvapila celkom pozitívne, keď zásielku odovzdanú vo štvrtok 18.30 mala zákazníčka vo Zvolene v piatok na obed a písala ďakovný dopis za expresné doručenie 🙂
Tričko Snežnica malo teda úspech u viacerých, nie len u mňa, keď som tie vločky v auguste objednávala. Inak, ak by ešte niekto chcel, na e-shope je síce vypredané, ale nejaký meter-dva ešte mám. To je rezerva, keď sa niekto ozve, že potrebuje vymeniť veľkosť po sviatkoch. Ak to nebude potrebné, po 15. januári to uvoľním na e-shope.
Taktika “poradím ti vhodnú veľkosť” sa mi osvedčila. Niekedy to bolo zložité riešiť na diaľku, ale investovaný čas sa mi väčšinou vráti v tom, že nemusím potom šiť väčšie, ak sa náhodou niekto netrafí. Keď zákazník dostane správnu veľkosť na prvý krát, šetrím čas jemu aj sebe:)
Posledný týždeň pred Vianocami som prežila tak nejak v kľude. Po 7mich týždňoch som piekla koláče, čítala knihu. Napriek tomu, že človek robí, čo ho baví, pokiaľ to robí 10 hodín denne 2 mesiace, dostaví sa aj boľavý krk alebo oči. Takže všetko s mierou. Každopádne som rada, že som v skúške “ukáž, čo vieš” obstála. Čaká nás ďalší pestrý rok, plný zmien, plánov a realizácie.
Ako hovorí Edison v knižke: Nikdy v živote som nepracoval, všetko to bola zábava 🙂
Na sviatky sme s Tomášom vypadli z domu. 3-denný relax vo Vrátnej. Konečne v teréne. Viac detailov v ďalšom článku.
